Ako (ne)byť pre svoje dieťa prekliatím

Tiež si niekedy kladiete otázku, či nie ste najväčším problémom svojho dieťaťa práve vy? Toto je pár riadkov pre rodičov, ktorí berú výchovu s nadhľadom, premýšľajú o nej a radi sa podelia o skúsenosti.

Ako som už písala v niektorom inom článku: som rodič, ktorý sa stále snaží nájsť lepšie spôsoby, ako pristupovať k „výchove“. Želám si, aby z nášho syna vyrástol človek schopný vidieť pravdu, človek s integritou a sociálnou inteligenciou a… a… a… . Poznáte to – ideál. Je mi jasné, že priblížiť sa k nemu aspoň trochu si vyžaduje dobrú komunikáciu, trpezlivosť, rešpekt, no zároveň schopnosť stanoviť hranice a neustúpiť z nich a tak ďalej. Každý deň sa snažím z týchto vecí namiešať ideálny kokteil a niekedy sa mi to darí, aspoň z môjho subjektívneho hľadiska, a občas to všetko stratím z dohľadu a namiešam pre nás oboch poriadny bolehlav. Ideálny rodič nie som, ale moje dieťa vo mne vyvolalo ochotu a teda schopnosť lepšej sebareflexie a snahy nájsť iné cesty ako na „výchovu“.

1. Prvá vec, ako som bola pre svoje dieťa prekliatím ja, boli moje „správnejšie riešenia“.
Inak povedané, pri jeho činnostiach a hrách som dokázala trvať na detailoch, ktoré boli pre neho a vôbec úplne nedôležité. Vežu z farebných pohárov pravidelne staval opačne a ja som bola schopná mu ju celú prestavať, aby boli poháre uložené „správne“. Správne pre koho? A to je len jeden banálny príklad. Boli ich desiatky a keď som si to konečne uvedomila, prestala som riadiť jeho hry a aktivity „správnejším smerom“ (tým myslím tým mojím smerom), a keď sa spolu hráme, radšej sa pridám k jeho nápadom. A čuduj sa svete, jeho tvorivosť sa naplno prejavila a každú chvíľku ma prekvapí úžasnou myšlienkou alebo pre mňa prekvapivým vnímaním sveta a vecí okolo nás.

2. Druhá vec, ako som bola pre svoje dieťa a pre seba prekliatím, bola moja neschopnosť nechať ho na pokoji.
Náš syn sa hrá, je spokojný a už nejakú dobu úplne ponorený do hry s lyžičkou. Ja sa na neho pozriem a hovorím si, že by sa mu lepšie hralo, keby mal aj misku – mohol by predsa niečo akože miešať a pod. Tak mu podám misku. Samozrejme, že ho tým vyruším z jeho hry a záujmu a už visí na mne. Iný príklad: leží spokojne na gauči a počúva hudbu. Ja si všimnem, že nemá vankúš a že určite sa mu bude lepšie ležať s vankúšom pod hlavou. Zastavím vodu, utriem si ruky, idem pre vankúš (o ktorý ma neprosil), priniesiem mu ho a strčím pod hlavu. On ho tam chvíľu má a potom ho hodí na zem. Skrátka, musela som sa naučiť lepšie pozorovať to, čo je, a neriešiť „mnou vymyslené problémy“. Uvedomiť si, že v danej chvíli nepotrebuje nové podnety, že nepotrebuje väčšie pohodlie a pod. Zrazu som mala viac času a menej zaťaženú myseľ. Vyskúšajte, ak trpíte podobnou „chorobou“ :).

3. Tretia vec, ako nebyť pre svoje dieťa prekliatím, je nepopierať.
Nepopierať čo? Nepopierať jeho bolesť, nálady, emócie a myšlienky. Čítala som o tom v tejto knihe, ale až život s dieťaťom ma naučil to používať a najmä v plnom rozsahu pochopiť, prečo je to dôležité.

Skúsim pár príkladov. Jeden, ktorý veľmi často pozorujem, je popieranie bolesti – či už telesnej alebo duševnej. Dieťa sa zraní a niečo ho bolí a čo urobí rodič, hoci to myslí, samozrejme, dobre? Povie: „Nič sa nestalo.“ „Nič sa nedeje.“ „Je to dobré.“ A úplne najlepšie je: „Určite to tak nebolí.“ No, ja teda neviem, ale keď vy zakopnete malíčkom o nohu stola alebo postele a idete sa zblázniť od bolesti, ako veľmi vtedy chcete, aby pri vás niekto stál a hovoril vám, že sa vám „nič nestalo“, „že sa nič nedeje“ a že „vás to určite tak nebolí“?

Obdobne je to pri duševnej bolesti, keď je dieťa rozrušené, nahnevané, smutné a podobne. Rodič sa ho obyčajne snaží upokojiť niečím ako: „To bude dobré“, „Nič sa nedeje“, „Nemáš dôvod plakať “ a podobne. Každý z nás pozná, aké to je cítiť sa pod psa, nech už je dôvod akýkoľvek. Predstavte si, že sa tak cítite a niekto vám začne hovoriť, že na to nemáte dôvod, že sa vlastne nič také strašne nedeje, že všetko bude zase v poriadku, bez ohľadu na to, že má možno pravdu. No nezabili by ste ho? Ako ste v danej chvíli ochotný počúvať tieto dobre mienené „múdra“? Presne tak sú ich v podobnom stave neochotné a neschopné počúvať naše deti.

Pre mňa je v tomto smere najťažšia situácia táto: vidím, že náš syn robí niečo, čo s najväčšou pravdepodobnosťou skončí tak, že si ublíži. Poviem mu, aby to nerobil, vysvetlím mu, prečo je to nebezpečné. On to aj tak urobí a ublíži si. Viete, čo mám chuť v tej chvíli urobiť? Dať mu na zadok a poriadne mu „dohovoriť“, aby mu bolo jasné! Zatiaľ sa mi, našťastie, často darí dostať svoje rozbúrené emócie v danej chvíli pod kontrolu a zdržať sa „kázne“. Prečo? Pretože z vlastnej skúsenosti viem, že v danej chvíli by som „kázala“ presne nikomu. Dieťa vtedy nie je schopné vnímať, bodka. Ak neveríte, predstavte si na jeho mieste seba, ako sa kdesi krčíte od bolesti a nad vami niekto stojí a mudruje, že „vám hovoril, že to takto dopadne“.

Možno už chvíľu premýšľate, čo je teda to „správne“, čo treba urobiť. Neviem, čo je objektívne to najsprávnejšie, ale poviem vám, čo funguje mne: som ticho. Úplne ticho. Nič nehovorím, ani nevydávam nijaké utišujúce zvuky. Skrátka ticho. Ďalej, nerobím nič nasilu. Nechávam ho potichu vyrovnať sa s tým, čo sa stalo. Ak chce z miesta odísť, pomôžem mu. Ak chce ostať sedieť, napríklad po páde, tak ho nechám sedieť. Ak chce vstať, pomôžem mu. Robím len to, čo vidím, že potrebuje, alebo chce urobiť on. Snažím sa mu nechať čas a priestor, aby sa vysporiadal so svojou bolesťou a emóciami a „nekecám“ mu do toho.

Poviem to na rovinu – nie je to jednoduché a chce to trochu praxe, tým myslím udržať v týchto situáciách jazyk za zubami. Ale akú službu preukazujeme svojmu dieťaťu, keď sa to naučíme? Dávame mu možnosť pozrieť sa a zistiť, čo sa vlastne stalo, ako sa to stalo, možno urobiť nejaké závery a rozhodnutia, ako to nabudúce urobiť lepšie. V prípade duševnej bolesti nechávame voľný priechod jeho emóciám a náladám, nepotláčame ich a nehovoríme mu, že sú iné, ako sú.  Snáď mu tým pomáhame stať sa emocionálne vyrovnanejším človekom.

Možno existujú ešte lepšie spôsoby, ako sa v týchto situáciách zachovať. Ja zatiaľ pozorujem toto: náš syn sa vďaka tomuto prístupu vie veľmi rýchlo „pozbierať“ z úrazov, pádov alebo „emočných pádov“. Pri mnohých dokonca už ani nezačne plakať. Je to akoby nepridávanie mojich vlastných slov a drám akumulovalo v jeho schopnosť rýchlo zhodnotiť, čo sa stalo a reagovať primerane. Deti veľakrát plačú nie preto, že si ublížili, ale kvôli šoku. A mne sa tak vidí, že on tieto šoky dokáže čím ďalej, tým rýchlejšie identifikovať a skrátka „neriešiť, ak nejde o život“ :).

Neverte mi ani slovo! Vskúšajte a napíšte mi, či to funguje aj vám.

Poznámka: O „nepopieraní“ sa v hlbších a lepších súvislostiach môžete dočítať v knihe Vychovávame deti a rastieme s nimi od Naomi Aldertovej, ktorú kúpite v martinus.sk so zľavou s preukazom EURO<26 😉 O tom, prečo je nanajvýš dôležité zachovávať pri bolestivých zraneniach ticho, sa viac dočítate v knihe Dianetika: Moderná veda o duševnom zdraví, na ktorú máte s kartou EURO<26 taktiež zľavu.