fbpx

Deti sa (ne)učia príkladom, vyzbrojte ich - EURO26

Deti sa (ne)učia príkladom, vyzbrojte ich

 

Vždy keď vidím, ako sa náš syn vyzlečie uprostred obývačky, veci hodí na zem a ide si po svojom, premýšľam, čo je pravdy na filozofii „nemusíte vychovávať, stačí ísť príkladom a dieťa sa pridá“. Nemám vo zvyku kdekoľvek sa doma vyzliecť a nechať tam hodenú svoju kôpku šiat, ani nechávať po celom byte rozhádzané pozostatky môjho zápalu tvorenia. Veci do skrine dávam (aj manžel) uložené a nie „zmotané do dážďovky“, ako to nazýva on ;), keď odídeme z miestnosti, zvykneme zhasnúť, po použití záchoda spláchnuť… a tak. Nemyslím si teda, že zlyháva príklad a o tomto prístupe som začala vážne pochybovať.

Z omylu ma však vyviedol práve náš syn. Vskutku bravúrne mi ukázal, ako má načítaný náš príklad. Od jeho prvých dní sme si dávali záležať na tom, aby sme pri jeho menších či väčších zraneniach, nehodách zachovávali ticho a zostali pokojní. Keď sa napríklad zranil a doma hralo rádio, tak sme ho hneď vypli a prišli mu pomôcť (ja alebo manžel). Nehovorili sme pri tom. Pozorovali sme, čo chce urobiť on sám a pomohli mu v tom. Keď chcel ostať chvíľku ležať alebo sedieť na mieste nehody, nechali sme ho, ale boli sme pri ňom. Keď sa chcel pritúliť, pritúlili sme ho, ale vždy sme zostali ticho. Neutešovali sme ho slovami ani zvukmi a vďaka tomuto prístupu sa zo šoku, menšieho či väčšieho, zotavil a dodnes zotavuje dosť rýchlo (dodržujeme to stále). O tejto metóde som sa dočítala v knihe Dianetika: Moderná veda o duševnom zdraví, ktorú som kedysi dávno prekladala. Dôvody, prečo je vhodné nezaťažovať duševne alebo fyzicky trpiaceho človeka slovami, sú tam veľmi dobre vysvetlené a mne to vtedy dávalo zmysel, takže sme to používali v praxi.

Nie je tomu tak dávno, mala som, ako sa hovorí „deň blbec“, jedna zlá správa za druhou, a tak ďalej a tak ďalej a mentálne mi bolo nanič. V takom stave, asi to poznáte, je živé a super tvorivé dieťa asi posledná vec, ktorú pri sebe chcete mať. A tak prišla situácia, že ma fakt vytočil (niečím, čo inokedy nemá na mňa vplyv ani za mak), strašne som naňho nakričala, doslova sa vyzúrila. Samozrejme, že vzápätí mi došlo, čo som vyviedla, a prišlo mi to ľúto, všetko sa na mňa nejako zosypalo, klesla som na gauč a srdcervúco sa rozplakala. Náš syn to zbadal, v momente zamieril k CD-prehrávaču, vypol ho, sadol si ku mne, objal ma a bez slova ma držal v náručí, až kým som prestala plakať a potom sa ma s obrovskou dávkou lásky opýtal: „Už je dobre, mami?“ Bola som ohromená, čo vám budem hovoriť…

Začala som ho viac pozorovať a zistila som, že má dokonale odpozorované, ako sa v rodine k sebe správame a že minimálne voči členom rodiny sa správa rovnako. Vo vzťahu ku mne, k manželovi používa rovnaké riešenia a spôsoby, aké používam voči nemu ja alebo manžel, či manžel a aj medzi sebou. Keď sa ráno lúčime v škôlke, zaželá mi krásny deň tak, že ten deň nemá šancu byť iný ako krásny. On mi skutočne želá krásny deň a myslí to tak! Keď mi za niečo poďakuje, tak to cítim až v malíčku na nohe, žiadna prázdna fráza, ale pocit prekomunikovaný skrz-naskrz.

Lenže, problém sme mali v situáciách, keď som sa na syna nahnevala alebo sme mali nejaký spor. Som obyčajný rodič – človek, ktorý má svoje iracionálne momenty. A vo svojich iracionálnych momentoch viem byť naňho hnusná zúrivá fúria. A nie je to tak dávno, čo som si povedala, že by bolo fajn ho na tieto situácie „vyzbrojiť“. Uvedomila som si totiž, že nemá úplne príklad. S manželom pred ním spory neriešime. Keď medzi nami niečo „vybublá“ v jeho prítomnosti, zvyčajne sa snažíme nechať si vychladnúť hlavy a neskôr, v racionálnejšom rozpoložení mysle, si veci vyjasniť. A tak som sa s naším synom dohodla, že keď na neho budem zlá, môže ma zastaviť. Vysvetlila som mu, že sa môže brániť, že ma nemusí počúvať a nemusí to znášať. No a on ma teda vzal za slovo a našiel si taký vlastný efektívny spôsob, ako takúto situáciu zvláda. Pozrie mi veľmi priamo do očí a rázne povie: „Prestaň!“ A ja prestanem… pretože má pravdu. Nehovorím, že prestať v tej chvíli je ľahké. Je to sakramentsky ťažké!!!!!! (Občas sa mi to aj nepodarí). Ale viem, že keď prestanem, tak pomôžem sebe aj jemu. V hneve som ešte nikdy nič rozumné nepovedala, nevyriešila ani neurobila. A vy? Keď sa zase vrátim do normálu, sadneme si spolu a porozprávame sa o tom, čo sa stalo, kto čo urobil alebo povedal, čo koho nahnevalo a ako to nabudúce urobíme inak.

Niekedy je pre mňa ťažké nechať ten celkom zbytočný piedestál vychovávajúceho v hanbe a poradiť si aj bez neho. S dieťaťom jeho typu sú denne desiatky situácií, kedy by som ho najradšej „vychovala“. Ale je oslobodzujúce, keď sa mi podarí zvládnuť to bez „výchovy“. Nachádzam nové spôsoby, „ako na to“. A myslím, že aj nášmu synovi sa to tak páči viac. 🙂

 

PRIHLÁSENIE SA DO EURO26»