Nedávno jedna mamička nevedela dostať dcérku preč z obchodu a tak spustila: „Rýchlo poď, lebo príde čert a vieš, čo ti urobí! Rýchlo poď, už ide! Už ide!“ a to dievčatko sa rozplakalo a s hrôzou v očiach vybehlo von z obchodu. Je (a možno nie je) ťažké si predstaviť, čo všetko muselo predchádzať tomu, aby pri vete „príde čert“ dostalo taký strach. V každom prípade mi príde kruté a veľmi deštruktívne dosahovať poslušnosť zastrašovaním a najmä vyvolávaním umelého strachu vymyslenými hrozbami. Nemáte pocit, že deti majú prirodzených hrozieb v prostredí dosť a netreba im ešte pridávať?
Ako (ne)robiť z detí hlupákov
Aby som bola spravodlivá k všetkým rodičom, pretože každý robí vo výchove to najlepšie, čo vie, „podnadpisujem“ tento článok Snažme sa nerobiť z detí hlupákov.
Náš syn bude mať dva roky a už začína hovoriť. Veľa veciam rozumie a dajú sa mu vysvetliť a tak vysvetľujem. Už som čítala mnoho článkov o tom, ako „vysvetľovanie“ nefunguje, ale musím povedať, že v našom prípade to zaberá. Synovi hovorím veci pravdivo. Nevydieram ho, nestraším a nehovorím mu nepravdy.
Neustále hľadám inšpirácie a nápady, ako ešte lepšie pristupovať k jeho výchove, aby som „nezlomila“ jeho vôľu a osobnosť a zároveň mu dala zdravé hranice, a preto sledujem aj to, ako riešia rôzne situácie iní rodičia. Niektorí majú výborný prístup hodný „odkukania“ a u iných občas nevychádzam z úžasu.
Všimla som si, ako rodičia neraz použijú nepravdy, aby dosiahli u dieťaťa poslušnosť. Jedna, ktorá ma obzvlášť zaujala svojou „nápaditosťou“, znela (uvádzam v pôvodnom znení): „Nehraj si s tím pindíkem, nebo ti upadne.“ Toto povedala mamička malému chlapcovi na kúpalisku. Neviem, či prestal, alebo nie, ale zamyslela som sa nad tým, aký význam má jednak zakazovať niečo také asi 1,5 ročnému dieťaťu, a jednak hovoriť takú (ospravedlňujem sa za výraz) sprostosť. Máte pocit, že deti počúvajú málo hlúposti z iných komunikačných kanálov? Rodič je v mojich očiach niekto, kto má do ich života vnášať pravdu a stabilitu a nie pridávať k hlúpostiam, ktoré nasávajú inde.Ďalšia, podľa môjho názoru, strašná metóda, ako dosahovať poslušnosť a robiť z dieťaťa hlupáka, je vydieranie. V lete na ihrisku nevedel jeden otecko dostať syna z ihriska „po dobrom“, a tak mu hovorí: „Poď, lebo už sem nikdy neprídeme. Už ťa sem nikdy nezoberiem. Už žiadne ihrisko!“ Okrem toho, že ho vydiera, ešte mu aj klame a znižuje svoju dôveryhodnosť. O pár dní, a možno i skôr, tam aj tak prídu, a dieťa si postupne uvedomí, že otec ho klame.
Chápem, v akej situácii sa ocitá rodič, keď dieťa skrátka nechce. Vtedy každý z nás siahne po „overených zbraniach“ (napríklad po metódach našich rodičov) a poväčšine z toho nevypadne nič racionálne. Keď sme v koncoch, tieto metódy použijeme úplne automaticky. Tiež sa mi to stáva. Ale s určitou mierou sebareflexie si to človek následne môže uvedomiť a nájsť lepšie spôsoby, ako s dieťaťom vychádzať. Verím, že každý rodič je toho schopný, ak chce.
No a keď už som spustila toľko kritiky na rôzne metódy zvládania detí, skúsim sa podeliť o pár mojich, ktoré mi fungujú a myslím, že sú voči dieťaťu aj rodičovi „user friendly“ („používateľsky príjemné“).
Náš syn má, samozrejme, ako väčšina detí, „svoju hlavu“, inak povedané, vlastné predstavy o tom, kde, čo a ako dlho chce robiť. Takže vyššie opísané situácie zažívam denne. A keďže ho nechcem zastrašovať, klamať ani vydierať, snažím sa s ním dohodnúť tak, ako by som to urobila s ktorýmkoľvek iným človekom.
Keď sa mu odniekiaľ nechce, spýtam sa ho, čo by ešte rád urobil, než pôjdeme domov. Nechám ho to urobiť a potom v 8 prípadoch z 10 bez problémov odídeme. Ak sa stane, že nechce ísť ani potom, v tichosti ho vezmem na ruky a odnesiem. Nekričím na neho, nebijem ho, nezaobchádzam s ním surovo (aj keď sa niekedy vzpiera alebo aj plače) a hlavne jeho vzdor nijako nekomentujem. Možno sa pýtate prečo… Nuž preto, že v tom nevidím zmysel. Človek v amoku nepočúva a neuvažuje racionálne, takže čokoľvek mu v tej chvíli poviete, je úplne zbytočné (dokonca by som povedala, že deštruktívne) a rovnako je to u detí. Pokojne no jednoznačne presadiť, čo je nevyhnutné, má obrovskú hodnotu, najmä v tom, že neničíte svoj vzťah k dieťaťu (keď s ním zaobchádzate akokoľvek inak váš vzťah tým trpí, a vy tiež) a nepoškodzujete ani vzťah dieťaťa k vám.
Iný spôsob, ktorý u nás dobre funguje, je „vízia niečoho zaujímavého“. Inými slovami, pokiaľ nás čaká činnosť, ktorú rád robí, poviem mu o tom. Ak ideme napríklad nakupovať, tak mu predostriem, že ideme do obchodu a môže tlačiť nákupný košík. Určite by ste našli hromadu vecí, ktoré vaše deti radi robia a ktorými ich môžete takto motivovať.
A úplne najjednoduchší spôsob (u nás) je nechať ho robiť to, čo robí, alebo byť tam, kde chce byť, až do bodu, že mu to stačí a sám chce skončiť. Jasné, že to vždy nie je možné, ale pokiaľ ideme niekam, kde to náš syn miluje, snažím sa vyhradiť si „neobmedzený čas“ a nechať ho vyblázniť sa do bodu, že za mnou príde a povie: „Pa,“ čo je u nás kód pre: „Už môžeme ísť, mami.“
Myslím, že je veľa metód a spôsobov, ako vychovávať deti bez toho, aby sme s nimi zaobchádzali ako s hlupákmi – klamali im, vydierali ich a podobne. Pre mňa je vždy dôležité si uvedomiť, že svet dieťaťa nie sú starosti, nákupy, varenie, upratovanie, ale hra a prípadne ešte zaujímavejšia hra a od toho sa vždy snažím odvinúť spôsob, ako ho príjemne (pre obidve strany) nasmerovať.
Hlúpi ľudia nerozumejú veciam, majú nepravdivé predstavy o svete a živote, nevedia si dať veci do súvisu, pretože im chýbajú pravdivé informácie. Ak dokážeme s deťmi žiť v pravde, máme dobrú šancu, že z nich nevychováme manipulovateľných hlupákov.
